Odpadová voda a kanalizácia
Spracovanie odpadových vôd je z celosvetovej perspektívy kľúčovou problematikou, ktorá má enormný dopad na verejné zdravie a životné prostredie.
Nevyhovujúca kanalizácia a čističky odpadových vôd
Odpadová voda sa v silne zameranej spotrebnej spoločnosti stáva agresívnejšou. Zmena zloženia odpadových vôd má zásadný dopad na kondíciu a celkovú životnosť kanalizačnej infraštruktúry a čističiek odpadových vôd.
V moderných kanalizačných systémoch dochádza k odvodu dažďovej vody, ktorá je ale následne oddeľovaná. Táto separácia spôsobuje, že sa v odpadovej vode koncentrujú agresívne látky spôsobujúce koróziu potrubných rozvodov. Potrubie sa stáva netesným, dochádza k jeho zanášaniu a často aj upchatiu.
Ďalším závažným problémom je degradácia betónu. Táto je spôsobená prevažne kyselinou sírovou, ktorú produkujú baktérie. Na betón však pôsobia aj ďalšie negatívne vplyvy ako sú plesne a organické kyseliny. Vo všeobecnosti sa odpadové potrubie musí meniť každých 30 rokov.
Čističky odpadových vôd
Kvôli nepríjemnému zápachu odpadových vôd sa stále častejšie objavuje trend projektovania čističiek ako uzatvorených systémov. To má samozrejme negatívny vplyv na materiály. V uzatvorených odpadových systémoch sa na betóne vytvára kondenzát s veľmi nízkym pH a kyselina sírová.
Ak musí dôjsť k sanácii týchto betónových štruktúr, je jasné, že musí byť použitý opravný materiál, ktorý je plne kompatibilný s betónom.
Životnosť betónových štruktúr je ovplyvňovaná chemickými a fyzikálnymi faktormi. Hlavnými rizikami, ktorým musí betón v čističkách čeliť sú:
- Permanentný kontakt s vodou; konštantný prietok vody
- Mráz a topenie ľadu
- Pevné častice vo vode
- Kyselina sírová produkovaná baktériami
- Sulfáty a chloridy
- Pozostatky kovov, hormónov a liekov
Kyselina sírová
Dažďová voda má hodnotu pH 6 až 6,8 a voda 7,5 až 8. Kvôli koncentrácii kyseliny sírovej v čističkách odpadových vôd môžu tieto hodnoty klesnúť až na pH 1. Takáto vysoká kyslosť spôsobuje postupný úbytok cementu z betónu, čo vedie k popraskaniu betónu, často až do takej miery, že prestáva plniť svoju funkciu. Ak tieto betónové štruktúry nie sú chránené a pravidelne kontrolované, musia byť každé štyri roky sanované.
Preto je nevyhnutné zabezpečovať betónové štruktúry ochrannou vrstvou, ktorá vytvorí bariéru medzi betónom a kyselinami. Ochranný náter je odolný voči kyslým látkam a má dobrú priľnavosť na betón a oceľ.